Prečo práve konceptuálne umenie?
Skúsenosti z dejín umenia, ale nakoniec aj z obchodu s umením hovoria, že malé krajiny, bez silnej tradície vo výtvarnom umení sa dokážu presadiť len vtedy, keď popri nevyhnutnej kvalite svojho umenia, prinášajú aj niečo vlastné, špecifické, čo je ale zároveň zrozumiteľné, alebo zaujímavé pre svet (Edvard Munch ako iná podoba nemeckého expresionizmu, Yayoi Kusama v americkom Poparte. Slovensko má nesporne veľa kvalitných umelcov, ale keď sa dokážeme odosobniť a porovnávať so svetom, v rovnakom segmente nájdeme vo svete omnoho kvalitnejších (maliarov, sochárov, grafikov) a preto svet nemá záujem kupovať slabších, alebo aj rovnako kvalitných, ale cudzích umelcov pri nižšej alebo porovnateľnej kvalite víťazia logicky tí domáci. A prečo dokázalo slovenské konceptuálne umenie a neoavantgarda to, čo nedokázali iní naši umelci? Po prvé preto, že netvorili koncept 10 rokov po jeho vzniku a nekopírovali svet, ale našli vlastné témy a tvorili už od polovice 60. rokov, podobne, ako mnohí iní svetoví umelci. Za prvé dielo, ktoré bolo pomenované konceptuálnym, považuje dielo amerického umelca Josepha Kosutha „Jedna a tri stoličky“. Vzniklo v roku 1965 a rovnako v roku 1965, dokonca v jeho prvej polovici, vytvorili svoje legendárne dielo HAPPSOC Stano Filko a Alex Mlynárčik, spolu s teoretičkou Zitou Kostrovou. A v rovnakom čase vytvoril svoje prvé textkarty Július Koller. Okrem toho témy, ktoré spracovávali slovenskí konceptualisti boli aj vo svete vysoko aktuálne – ekológia, vesmír, alebo boli zaujímavé pre skúsenosť s totalitným režimom – reakcie na okupáciu 1968, normalizáciu, téma slobody, téma úniku. A napríklad v prípade Alexa Mlynárčika to bola organizácia slávností, ktoré často čerpali až v starej slovanskej pohanskej tradícii. Najlepším príkladom, nakoľko sú slovenskí konceptuálni umelci už dnes svetoví a dôležitý, je porovnanie, v akých múzeách sa ich diela nachádzajú a kde boli vystavovaní. Určite najdôležitejšími európskymi múzeami súčasného umenia sú londýnska Tate Modern a parížske Centre Georges Pompidou. V oboch je už v zbierke zastúpený Július Koller, Roman Ondák a prejavili záujem o nákup diel Stana Filka a Rudolfa Sikoru (okrem konceptualistov je v Tate už len Mária Bartuszová). Okrem toho Rudolf Sikora je zastúpený v Art Institute of Chicago, čo je druhá najdôležitejšia inštitúcia pre súčasné umenie v USA. V Chicagu už nakúpili aj diela mladšieho konceptualistu Svätopluka Mikytu. Žiadny iný slovenský umelec nevystavoval na tak dôležitých miestach, ako slovenskí konceptualisti. Napr.: Koller – MUMOK Viedeň, Centre Georges Pompidou, Kunstverein Kolín, New Museum New York, Tate Modern Stano Filko – Centre Pompidou Paríž, Guggenheim New York, New Museum New York, Tate Modern Londýn, Documenta Kolín... Jana Želibská – významné galérie USA, Tate Modern... Alex Mlynárčik – Centre Georges Pompidou, 2x Bienále mladých v Paríži, Fundación Miró v Barcelone, Garage Múzeum súčasného umenia v Moskve... Rudolf Sikora – Art Institute of Chicago, Ludwig Museum Kolín, Fundacion Miró Barcelona Peter Bartoš – Secession Viedeň, De Appel Amsterdam Vladimír Havrilla - De Appel Amsterdam, National Museum of Art Washington Michal Kern – De Appel Amsterdam, Ludwig Museum Kolín Monogramista T.D. – Art Cologne Kolín Roman Ondák – Tate Modern Londýn, Centre Pompidou Paríž, MOMA New York, Documenta Kolín.
Takéto úspechy nemá žiadny iný slovenský umelec (ak za slovenského nepovažujeme A. Warhola). A je viac ako isté, že úspechy slovenského konceptuálneho umenia budú pokračovať, pretože len v posledných rokoch vyrástla generácia slovenských teoretikov, ktorí komunikujú so svetom a dokážu presvedčiť zahraničné inštitúcie o význame ďalších konceptualistov a nesporne tomu napomôže aj MUSK.